Prirodzená ‘história a pôvod marihuany’

Konope je dodnes bežnou divokou rastlinou na Sibíri. Nie je jasné, kedy a kde sa pestovanie konope začalo, ale zdá sa, že s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza zo severovýchodnej Ázie (severná a severovýchodná Čína a juhovýchodná Sibír).

Bez ohľadu na svoj pôvod existujú významné dôkazy o používaní konope ako materiálu pre výrobu konopných lán a povrazov (najmä pri lodnej výstroji) a medicíny v celej zaznamenanej ľudskej histórii spoločnosťami geograficky vzdialenými od tohto pôvodu.

Najnovšie objavy z južnej Moravy v Českej Republike svedčia o najstaršom využití konope.

Obyvatelia dvoch najznámejších východných Gravettianskych osád, horných paleolitických nálezísk Pavlov and Dolní Věstonice asi pred 29 000 až 22 000 rokmi boli odborníkmi na tkáčstvo. Český archeológ Klíma odkryl fragmenty hliny, ktoré nesú dojmy zo zóny s rádioaktívnym uhlím, datované pred 26 980 až 24 870 rokmi.

Ďalšie prieskumy týchto miest americkými a českými vedcami odhalili použitie konopných rastlinných vlákien pri výrobe textilu, košíkov, povrazov a prípadne sieťovín. Antropológovia Adovasio a Hyland identifikovali sedem z ôsmych druhov povrazov, ktoré sa bežne používali napr. na výrobu šnúr a tkaných odevov.

Vláknitá kôra jelše a tisu bola v Európe lokálne dostupná. Používanie divého konope a žihľavy je etnograficky zdokumentované a výskumy potvrdzujú ich používanie už v praveku na základe prítomnosťi a identifikácie peľov.

Viac dôkazov o používaní konope u človeka pochádza z 12 000 rokov starého neolitického taiwanského ostrova Yuan-shan.

Skutočný fragment konopého tkaniva bol objavený v roku 1972 v hrobe z neskorej dynastie Chou (1 122 – 249 pred Kr.) v provincii Shansi (Čínska pevnina), ktorý sa dnes považuje za najstarší zachovaný exemplár konope.

Dôkazy o používaní liečivého kanabisu (marihuany) siahajú do vlády cisára Chen Nung (5000 r. dozadu), ktorý bol nazývaný otec čínskeho poľnohospodárstva. Chen Nung bol údajným objaviteľom liečivých rastlín, ktorý učil svojich ľudí ako pestovať zrná a ako ho postupne spracovávať na jedlo.

Hovorí sa o ňom, že ochutnal stovky bylín, aby otestoval ich liečivú hodnotu, a verí sa, že je autorom Shen-nung pen ts’ao ching (Divine Husbandman´s Materia Medica), najstaršieho existujúceho čínskeho liekopisu, podľa ktorého ma-fen (kvety samičej marihuany) obsahujú najväčšie množstvo yin energie.

Yin je vnímavý ženský atribút, ktorý je v tradičnej čínskej filozofii a medicíne dynamicky spojený s yang, tvorivým mužským prvkom.

Ma-fen (kvet samičej marihuany) bol predpisovaný v prípade straty yin, napríklad pri menštruačnej únave, reumatizme, malárii, beri-beri (ochorenie spôsobené nedostatkom vitamínu B-1, ovplyvňuje srdce a obehový systém), zápche a neprítomnosti.

Árijčania, ktorí sa usadili v Perzii, pochádzali z rovnakej oblasti v strednom Rusku ako ich príbuzní, ktorí napadli Indiu, takže nie je prekvapujúce, že perzské slovo bhanga (Cannabis, marihuana) je takmer totožné s indickým výrazom bhang. Perzská Zend-Avesta (posvätná kniha obsahujúca zákony, náuky a liturgie) úzko súvisí s indickými Vedas (náboženské texty, ktoré informujú o náboženstve hinduizmu). Jedna z mála zachovaných kníh Zend-Avesta, nazývaná Vendidad (Zákon proti démonom), nazýva bhanga (Cannabis, marihuanu) dobrým narkotikom.

Dôkazy o používaní kanabisu spoločnosťami severného Stredomoria sa pripisovali prvýkrát Plinimu staršiemu (79 n.l.), rímskemu šľachticovi, historikovi, vedcovi a autorovi Naturalis Historia (Pliny’s Natural History), ktorý napísal, že “Korene uvarené vo vode uľahčujú stiesnené kĺby, dnu a podobné násilné bolesti”.

Medzi rokmi 430 – 424 (pred kr.) grécky historik Dorian Herodotus z Halicarnassusu napísal knihu s názvom The History, neskôr rozdelenú do deviatich zväzkov pomenovaných podľa múz. Herodotus v nich opisuje kmeňové zvyky Scythovcov (kočovníkov obývajúcich dnešné južné Rusko) a týka sa spôsobu akým Scythovci vdychovali výpary konope, aby vyvolali necitlivosť. Konopné semená ohadzovali na rozžeravené kamene.

V pôvodnom hebrejskom texte Starého zákona sú odkazy na konope ako kadidlo, ktoré bolo neoddeliteľnou súčasťou náboženských slávností, a tiež ako bylinu užívanú pri fyzických alebo psychických bolestiach.

Dôkazy o vstupe kanabisu (marihuany) do modernej západnej spoločnosti poskytujú spisy francúzskeho lekára Jacquesa Josepha Moreaua, ktoré zostávajú najviac citovaným spojením medzi kanabisom a umeleckou komunitou. Moreau prvýkrát použil hašiš na cestách po Blízkom východe v 30. rokoch 20. storočia. Predpokladal, že pocity vyvolané kanabisom môžu modelovať halucinácie a bludné stavy, ktoré sú bežné u psychotických jedincoch a možu pomôcť liečiť duševne chorých. Pri tomto výskume pomohol Moreauovi otvorený hedonista a populárny romanopisec Pierre Jules Theophile Gautier, ktorý sa na tomto skúmaní nielen sám zúčastňoval ale priviedol na tieto štúdiá aj iných významných umelcov francúzskej umeleckej komunity vrátane Charlesa Pierra Baudelaire, Honore de Balzac, Alexandre Dumas a Gustave Flaubert. Boli to členovia klubu Des Hashichins (hašský klub), a stretávali sa raz do mesiaca v starej vile v Paríži približne okolo roku 1835.